Pamätná kniha obce Cífer (6) - Cíferské výšivky

Vzácne dedičstvo našich prastarých mám je ukryté v známej cíferskej výšivke. V roku 1937 vysielal rozhlas prednášku správcu školy Daniela Bullu o tomto jemnom a náročnom umení, ktoré kedysi preslávilo Cífer nielen v Európe, ale aj v Amerike. O rok neskôr túto prednášku zaznamenal Karol Zábrecký na stránkach Pamätnej knihy obce Cífer (s. 15a – 18b). Nasledujúci text je doslovným prepisom z kroniky. Fotografie použité v texte sú ilustračné. Sú prevzaté z článku: Z[ICHY], S. 1898. A felvidék hímző házi ipara. In Vasárnapi Ujság. 3. apríla 1898, roč. 45, č. 14, s. 221-228. 

Ľudové umenie. 

Tu odcitujem výstižnú prednášku p. Daniela Bullu správcu školy, ktorá bola prednesená do rádia dňa 27. júna 1937 o 5 hod. – 

„Trnavský kraj môže byť pyšný na jeho krásny kroj, ktorý je dobrým zrkadlom života našich dedinčanov. – Kroj tento je pestrý a drahocenný. Samá čipka, výšivka a stuha. Škoda však, že tento krásny, bohaté zdobený kroj je pomaly zatlačovaný do úzadia, lebo dievčatá sa chcú „popánštiť“. Rýdzi, nefalšovaný kroj nosí sa u nás už len na výročité sviatky, na slávností, svadby a herci na divadlo. Vo všedné dni nosia sa len šaty. 

 Mária Hollósyová v cíferskom sviatočnom kroji (Vasárnapi Ujság)

Pravý kroj ženský skladá sa z týchto kusov: 

Rukávce bohaté vyšívané. Výšivky sú rôznobarevné, strieborné, lebo zlaté. Sú tak krásne, tak vkusne kreslené vzorky a tak dobre volené farby, že boly preslávené už dávno pred prevratom. K rukávcom patrí obojok a tacle, oboje bohato vyšívané a lemované jemnou čipkou. – Na rukávce sa oblečie prucel, – ktorý je zvlášť drahocennej látky, na pr. z ťažkého hodvábu na ktorom sú vytlačené pestrofarebné kvety, takzvaný stromový. – Tie kvety bývajú často i vyšívané. – Škrobníc musí mať dievča viac, niekedy až šesť, aby bola ako sa patrí široká. – Škrobnice musia byť dobre tvrdé. V pase musí byť každé dievča dobre stiahnuté, tak, aby sa nedal prst prestrčiť. – Na škrobnice sa oblečie sukňa, ktorá je šitá z ťažkého hodvábu alebo zo súkna „rásena“ t.j. zložená do tuhých záhybov. Na to prijde zástera z čierneho alebo tmavomodrého hodvábu, ktorej okraj je pekne vyšívaný. Zástera je taká široká, že sukňu vidno len vzadu. – Na pruclík je vpredu pripätá stuha bohato zlatom vyšívaná a zdobená granátkami, – ukončená zlatými strapcami. Na hlavách nosia dievčatá obyčajne červenú stuhu, tak, aby bola ňou celá hlava obložená. – Ku kroju patria tiež poriadne čižmy, ktoré dobre vrzgajú a sú nad opätkami preštepované žltou alebo zelenou niťou. 

Chlapci majú bielu košelu s krásne vyšívanými rukávcami, pestrofarebný prucel, čierne šnorované nohavice, dobre k telu priliehajúce, na hlave malý čierny širáčik s kosírkami a čižmy. 

Takto vyzerá pôvodný cíferský kroj, ktorý zväčša bol vyšívaný doma. – Dnes však miesto krásných rukávcov a drahocenného prucľa nosí sa voľne šitá blúza z hodvábu a zo všeliakých pestrofarebných pracích látok. 

Ako som spomenul tieto výšivky sú krásne a umelecky prevedené. Veď je známe, že cíferské výšivky putovali na svetovú výstavu do Paríža a inde, neprávom označené ako maďarské ľudové umenie. 

Ako sa dostali cíferské výšivky na svetovú výstavu a do verejnosti. 

Bolo to v roku 1888, keď na kerestúrsku poštu prišla zavarská grófka Mailathová v sprievode grófky Šarolty Zichyovej, ktorá bola dvornou dámou u kráľovnej Alžbety a uvideli tam dve bábky v kerestúrskom kroji, ktoré slečna Maria Hollossyová, vtedajšia poštárka kerestúrska sama zhotovila. – Tie bábky sa zapáčili grófke Šarolte, že ich žiadala pre kráľovnú Alžbetu, ktorému želaniu slečna Hollossyová vyhovela. – Práve v tej dobe mala sa konať veľká výstava v Pešti, na ktorú boli zaslané aj tieto bábky v slovenskom kroji a tešili sa veľkej oblube. Sám minister obchodu gróf Baroš prejavoval veľký záujem o tieto výšivky a z jeho podnetu vznikla výšivkárska škola v okolí Trnavy. 

Roku 1890 bola v Bratislave stoličná schôdza, kde bolo rozhodnuté, že sa utvorí výšivkárska škola. – Nevedeli však koho majú dať za vedúcu tejto školy a preto hlavný išpán gróf Jozef Zichy povedal, že keď kerestúrska poštárka mala smelosť ku královskému dvoru bábky v krásnych krojoch poslať, iste tomu rozumie a odporučoval ju za vedúcu tejto školy. – Táto škola pôvodne bola založená v Kerestúre, kde však len krátku dobu trvala a v júli 1892 bola prenesená do Cífera. 

 Výšivkárky z Cífera a Veľkého Grobu (Vasárnapi Ujság)

Dušou ľudovej dielne bola slečna Maria Hollossyová, skutočne nedostižná znateľka vyšívania a čipkárstva jak po stránke technickej i po stránke ornamentálnej a barevnej. – Viac žien a dievčat pracovalo tu v tejto škole. – Vyšívali zlatom, striebrom a hodvábom na rôznych látkach. Práca bola veľmi čistá a pečlivá, jemná a vkusná. Pracovali sa tu rôzne veci, ako dámske šaty, kostolné rúcha, zástavy a iné. – Zvlášť pri kostolných rúchach poznáme majstrovský a jemný vkus slečny Hollossyovej, ktorá s bystrým rozhľadom výborne komponuje ornamenty v duchu ľudovej tvorby, zostavuje farby k harmonickému súladu týchto ornamentov, čo je vec veľmi ťažká a volí techniku s jakou majú jednotlivé ornamenty previesť. – Videl som niekoľko vecí a žasol som nad kompozíciou a vzácnym prevedením. Zvlášť musím pripomenúť, že tieto práce, ktoré dostali sa do sveta z Cífera boli všetky prevedené rukami dedinského ľudu. – Mnohé ženičky a dievčatá tu pracujúce nevedeli ani po maďarsky a práce vytvorené ich rukami šli do sveta pod menom maďarské ľudové umenie. – Veď mená, ako Hradský, Benkovský, Húdek, Baran, Šaškovič, Krajčovič a iné jasne hovoria, že sú to mena pôvodu ne-maďarského. 

 Arcivojvodkyňa Izabella so svojimi dcérami v šatách ušitých v Cíferi. Zľava: Gabriela, arcivojvodkyňa Izabella, Izabella, Natália. Nad nimi stoja (zľava): Kristína, Mária Anna a Henrieta (Vasárnapi Ujság)

Všetko, čo sa tu prevádzalo bolo buď na objednávku, alebo sa robilo pre spolok, ktorého predsedkyňou bola arcivojvodkyňa Izabela. – Hlavne vysoká šľachta objednávala tu rôzne veci a pýšila sa nádherou domácej svojráznej výroby. 

V objednávajúcej knihe vedľa mena Alžbety královnej vidíme španielskú kráľovnú, grófa d’Oultremont z Bruselu, princeznú Beaufort z Paríža, princeznú Abu z Madridu a iné. 

Že cíferske výšivkárstvo bolo na vysokom stupni umeleckom, spomeniem aspoň niektoré dáta, kedy sa mu dostalo plného ocenenia. 

 Cíferské výšivkárky pracujúce na exponátoch pre miléniovú výstavu (Vasárnapi Ujság)

Roku 1891 na výstave v Trnave získala slečna Hollošsyová zlatú medailu. – V tom istom roku v Komárne zas striebornú medailu. Roku 1900 na svetovej výstave v Paríži bola udelená sl. Hollossyovej strieborná medaila. Roku 1905 na výstave v Budapešti získala prémiu 2000 korún za ornát, ktorý bol zhotovený z atlasovej podšívky šiat kráľovnej Alžbety, ktoré mala ušité k zahájeniu výstavy roku 1896 v Budapešti. Okrem ornátu z tej istej podšívky bol zhotovený pluvial a dve dalmatiky. Tieto veci sa nachádzajú v ostrihomskej bazilike a používa sa ich pri výročných sv. omšiach za uhorských kráľov. 

 Kazula z bieleho atlasu v Kostole sv. Mateja v Budapešti, ktorú vyšívali ženy z Cífera. Dolu vročenie 1896 (Vasárnapi Ujság)

Roku 1916 mali byť zhotovené v Cíferi korunovačné šaty pre kráľovnu Zitu, ale pre krátkosť času len driek, čepiec, takzvaný diadem, papučky a rukavice dľa vzoru Márie Terézie boli robené v Cíferi, ostatné veci boli prevedené v Pešti. – 

Je jasné, že cíferská výšivkárska škola získala si svetové meno a výšivky vytvorené rukou slovenských žien a dievčat budili obdiv v celom kultúrnom svete. 

Škola táto trvala do prevratu, zanikla, ale temer v každom dome pestuje sa výšivkárske umenie ľudové, žiaľ však, že nie je ocenené tak, ako by si to právom zasluhovalo. Žiaducé by bolo, aby aj dnes bola zriadená výšivkárska škola a je isté, že by mohli byť vytvorené veci také, ktoré by mohli byť chlúbou nášho štátu. 

Roku 1922 venovala sl. Hollossyová pánu prezidentovi Osloboditeľovi ako dar krásnu deku na stenu, ktorá pozostávala z prvkov slovenského ornamentu. 

Majsterkyňa slovenského ľudového umenia výšivkárskeho, ktoré pod menom maďarské ľudové umenie preniklo do celého vzdelaného sveta, slečna Maria Hollossyová ešte žije tu v Cíferi. – Je to už starenka asi 80 ročná, duševne však veľmi čulá a napriek vysokému veku tvorí nové a nové veci na ktoré hľadieť je pre človeka skutočným pôžitkom.“